Budúcnosť Európskej únie v rukách konventu

V bruselských kuloároch koluje vtip, že sú len tri vlády na svete, ktoré vydávajú zákony za zavretými dverami: Kuba, Severná Kórea a Európska únia. Mnoho Európanov totiž považuje úniu za bezvýznamný, životu vzdialený byrokratický aparát, ktorý vydáva nezrozumiteľné smernice, napríklad o veľkosti banánov či správnych prísadách do salám či omáčok.

Prvé zasadanie Konventu o budúcnosti Európy minulý týždeň v Bruseli bolo v dejinách EÚ preto historickým momentom. Po prvýkrát sa totiž bude na revízii jej fungovania verejne podieľať 105 poslancov, expertov a vládnych delegátov z 28 krajín. Rozhodovanie o budúcej podobe Európy tak už nebude v rukách európskych ministrov a bruselských byrokratov. I keď na medzivládnej konferencii v roku 2004 budú mať posledné slovo národné vlády členských krajín, výsledky predložené konventom budú môcť len ťažko ignorovať.

Potreba reformy Európskej únie sa stala počas uplynulých rokov naliehavejšou z niekoľkých dôvodov. Jedným z nich je, že pri rozhodovaní o európskej politike existuje viacero prekážok, ktoré robia z únie ťažkopádny mechanizmus a tie sa dajú odstrániť len rozsiahlou reformou inštitúcií. Jej urgentnosť podnietilo aj uvedomenie si lídrov európskej pätnástky, že existujúce problémy pri rozhodovaní by sa prijatím nových členov ešte zhoršili. Ďalším dôvodom je stále sa prehlbujúca priepasť medzi inštitúciami únie a Európanmi. Nastal teda pravý čas na diskusiu o cieľoch EÚ, jej zmluvách a inštitúciách. Únia je totiž akýsi hybrid s federálnymi, ako aj medzivládnymi črtami.

Konvent je teda unikátnou možnosťou, ako nájsť nový zmysel Európskej únie alebo prinajmenšom jej novú definíciu, ktorá by sa nedala spochybniť. Má pred sebou dve úlohy: navrhnúť model, ktorý umožní EÚ pracovať po rozšírení na 25 až 30 členov a vyjadriť cieľ únie tak, aby obyvatelia rozumeli jej významu vo svojich životoch a s troškou entuziazmu sa pozerali na jej aktivity.

Bude však tragédiou, ak 12- až 18-mesačná diskusia nevyústi do zmysluplného konsenzu a nebude korunovaná úspechom. A podľa mnohých také riziko existuje. Už pred začiatkom prvého stretnutia konventu sa objavili tiene prvých podozrení. Hovorí sa o snahe veľkých členských krajín získať výhody na úkor menších členov na pôde konventu. Ďalšia nezhoda spočíva v tom, že v predsedníctve, ktoré ovplyvní agendu rokovania, nie sú vôbec zastúpené kandidátske krajiny. Členov konventu pritom stavia proti sebe už samotná myšlienka ústavy.

Nie je zhoda v tom, či by Európa vôbec mala mať ústavu. Euroskeptické krajiny, ako, napríklad, Veľká Británia či Dánsko, vytrvalo odmietajú ústavu zo strachu o stratu suverenity. Nemecko či Belgicko zasa podporujú myšlienku federálneho modelu s víziou Spojených štátov európskych s priamo voleným prezidentom. Národné vlády sú navyše nervózne z toho, kam by diskusia konventu mohla viesť.

A tak celá zodpovednosť leží na pleciach šéfa konventu, bývalého francúzskeho prezidenta Valéryho Giscarda d´Estainga, ktorý bude musieť nechať predniesť tisíce rôznych návrhov, na druhej strane však bude musieť diskusiu udržať v istých medziach. Šéf konventu si to uvedomuje. "Na jednej strane je priepasť neúspechu a na druhej máme úzku cestičku k úspechu. Ak však neuspejeme a prehĺbime súčasný zmätok okolo európskeho projektu, o ktorom vieme, že po rozšírení nebude schopný zaistiť účinné riadenie zrozumiteľné pre ľudí, tak to, čo sme budovali 50 rokov, by sa ocitlo na hrane - bolo by ohrozené rozkladom," povedal Giscard d´Estaing po inaugurácii konventu koncom minulého týždňa.